Prečo máme každý svoj "komunikačný vesmír?
To, že vieme rozprávať neznamená, že vieme komunikovať.
Rovnako ako to, že vieme písať, z nás nerobí spisovateľov. 😉 A vodičák z Teba ešte nerobí pretekára Formule 1. Ak by sme s rozprávaním automaticky vedeli aj komunikovať, rozvodovosť spôsobená zlou komunikáciou by nikdy nedosahovala 65 %. Prečo je to teda tak časté?
Každý z nás komunikuje inak.
Ľudia komunikujú rôznymi spôsobmi.
Jednu slnečnú stredu o sedemnástej, na začiatku zbližovacieho workshopu, ktorý som pravidelne organizovala v lete v Medickej záhrade, som prítomných ľudí vyzvala k jednoduchému experimentu. Na desať minút sme sa rozpŕchli do priestoru parku – každý sám. Bez mobilov. Bez rozprávania. Jedinou úlohou bolo vnímať okolie. Pozorovať so záujmom, čo sa deje navôkol. A nezabúdať dýchať. 🙂
Keď sme sa po desiatich minútach vrátili späť na deku, sadli sme si do kruhu. A začali sme hovoriť. Nahlas. Spontánne. Bez prípravy – to, čo sme za posledných desať minút navnímali. Každý z nás opisoval ten istý priestor, no bolo čoraz jasnejšie, že každý z nás v ňom žil úplne iný príbeh.
– „Dvakrát prešla električka a zaujal ma aj hudobník, ktorý hrá na gitare deckám… asi to je nejaká detská oslava.“
povedal Oliver – pre ktorého bolo najprirodzenejšie čítať svet cez zvuky a ruchy, ktoré iní len prehliadli. (zvukové vnímanie)
– „Mne sa páčilo, ako svetlo presvitá cez listy. A vták sa schoval v krmítku… napočítala som ich tri.“
ozvala sa Marianka, ktorej pohľad sa automaticky zastavoval na detailoch, farbách a drobných obrazoch okolo nej. (vizuálne vnímanie)
– „Okolo nás kráča sympatický deduško v klobúku a drží za ruku vnučku. Často k nej obracia hlavu a vidno, že jej naozaj načúva. Vyzerajú, že majú krásny vzťah.“
doplnila Janka – všímala si to, čo bolo medzi ľuďmi, nie len pred očami.
– „Na lúke vedľa od nás sa partia ľudí rozprávala o aktuálnej situácii s AI. Padali tam dosť zaujímavé názory, škoda, že som nepočul všetko.“
zamyslel sa Maťo, ktorého pozornosť očividne priťahujú hlavne nové informácie, čo hovorilo o jeho kognitívnom vnímaní.
– „Žena si číta knihu pri fontáne. V rohu je zaujímavá skupinka mladých ľudí… asi húlia trávu.“
ozval sa Mišo, ktorý si ukladá svet do obrazov, scén a momentiek.
– „Chodia tu dve dôchodkyne, robia si okruhy okolo celého parku. Je tu prekvapivo veľa mladých – tí sedia väčšinou na tráve. A aj veľa mamičiek s deťmi a starších ľudí.“
zhrnul Andrej, ktorý mal potrebu si priestor analyticky zmapovať, roztriediť a pochopiť ako celok.
A potom som sa na záver ozvala ja.
– „Ja som za posledných desať minút, ako som sa prechádzala a pozorovala, cítila hlavne pokoj. Úplne inú atmosféru ako v office, kde je neustály ruch a stres vo vzduchu. Je osviežujúce vidieť, že tu ľudia dávajú prednosť rozhovorom pred telefónom. Na týchto desať minút som sa konečne spomalila.“
pretože niekto vníma svet najmä cez atmosféru, telo a pocit, ktorý v ňom priestor zanechá.
Čo všetko si ľudia všímajú?
Zrazu nám všetkým bolo jasné, že sme sa síce prechádzali v tom istom parku, no každý z nás v ňom zažil trochu iný príbeh. Nešlo len o rozdiely v detailoch – líšil sa samotný spôsob, akým sme realitu zachytávali. Jednoducho, každý z nás si realitu prefiltroval cez vlastnú kombináciu zmyslových, kognitívnych aj emočných procesov. A tieto filtre rozhodujú o tom, čo si všimneme ako prvé, čomu prisúdime najväčší význam – a čo naopak necháme bez povšimnutia.
V tejto jednoduchej pozorovacej aktivite sa prirodzene objavili prístupy, ktoré dnes dobre pozná aj psychológia a neuroveda:
– Faktické a informačné vnímanie – niektorí ľudia zachytávajú predovšetkým obsah a dáta. Úryvky rozhovorov, nápisy na plagátoch, ponuku kaviarne, témy, o ktorých sa diskutuje. Svet vnímajú cez informácie.
– Tematické vnímanie – pozornosť sa viaže na určité oblasti záujmu. Príroda, ľudia, deti, psy, technológie. Realita sa skladá do tematických okruhov, nie do jednotlivých detailov.
– Auditívne vnímanie – citlivosť na zvukové vrstvy priestoru. Hudba, hlasy, ruch mesta, ticho medzi nimi. Pre niekoho priestor „rozpráva“ najmä cez sluch.
– Vizuálne vnímanie – orientácia na obrazy, farby, svetlo, pohyb a kompozíciu. Listy stromov, presvitanie slnka, konkrétne scény a výjavy, ktoré si oko ukladá ako fotografie.
– Emocionálne a vzťahové vnímanie – zameranie na ľudské prepojenia, nálady a neverbálne signály. Kto komu načúva, kde je blízkosť, kde napätie, kde uvoľnenie.
– Analytické a štruktúrované vnímanie – potreba usporiadať si priestor a situáciu. Koľko ľudí sa tu nachádza, aké skupiny vytvárajú, ako je priestor zaplnený a ako funguje ako celok.
Popri nich sa však v tichosti zapájajú aj ďalšie vrstvy vnímania, ktoré si často uvedomíme až spätne:
– Telesné (somatické) vnímanie – ako sa v priestore cíti naše telo. Či sa uvoľníme, zrýchlime, stíšime alebo cítime preťaženie.
– Kontextové vnímanie – schopnosť čítať širší rámec situácie. Čas, miesto, spoločenskú atmosféru, neviditeľné pozadie diania.
– Intuitívne vnímanie – rýchle, tiché vyhodnocovanie bez slov. Pocit, že „tu je dobre“ alebo „niečo tu nesedí“, ešte skôr, než si to vieme logicky vysvetliť.
Tieto prístupy nikdy nefungujú oddelene. Každý z nás ich používa v jedinečnej kombinácii. Niektoré máme prirodzene silné, iné si začneme uvedomovať až vtedy, keď ich jasne uvidíme u niekoho iného.
Prečo každý vidíme ten istý svet inak?
Jeden z komunikačných prístupov, príp. kombinácia viacerých, sa nám vytvorí akosi automaticky počas života – spolu s našou persónou a typológiou osobnosti. To, k čomu inklinujeme od detstva, nás prirodzene upokojuje. V tejto oblasti sme doma. A práve tento spôsob nazerania na svet potom používame všade – aj pri vnímaní situácií a ľudí okolo seba.
Pozorovacie – a následne aj komunikačné – prístupy máme každý trochu odlišné. Je to náš „jazyk“ v rámci nášho „rodného jazyka“. Len naša komunikačná paleta.
Prečo sa oplatí rozšíriť svoju komunikačnú paletu?
- Budeš prirodzene prechádzať z jedného komunikačného prístupu do druhého a nevyčerpá ťa hneď prvá interakcia s človekom, ktorý má komunikačný jazyk diametrálne odlišný od toho tvojho.
- Budeš vedieť, ako k nemu pristupovať, aby ste našli spoločný komunikačný uzlík a dospeli k spoločnému výstupu.
- Zrazu začneš vidieť rôzne prístupy rôznych ľudí. Máš k ich komunikácii kľúč. Vieš sa učiť nielen z jednej police kníh – ale z celej knižnice.
- Získavaš jasnejší a komplexnejší pohľad na ľudí okolo seba, čím sa ti prirodzene posilňuje kritické myslenie.
- Keď sa ocitneš v dave ľudí, ktorí vnímajú priestor v rôznych farbách a využívajú rôznorodé spôsoby sebaprezentácie, dokážeš intuitívne vyhodnotiť situáciu – pretože poznáš „big picture“.
- „V jednote je sila.“ „Jeden za všetkých – všetci za jedného.“ „Povesť o troch prútoch“… Ako spoločnosť sme vždy boli silnejší SPOLU. Preto je pre nás samotných dôležité, aby sme si vedeli porozumieť, vedeli sa zblížiť.
Kam sme sa ako spoločnosť posunuli?
Dnes však politickým systémom vyhovuje polarizácia. Chceme každý robiť niečo svoje, pracovať na sebe a na svojich zručnostiach a svoje nápady a myšlienky len veľmi opatrne vypúšťame von do sveta kvôli strachom z konfrontácie. O to menej sa navzájom naozaj počúvame. A menej cítime chuť sa prepájať. Nedvíhame telefóny, keď volá neznáme číslo. Menej sa zbližujeme – lebo je to mimo našej zóny komfortu a vyčerpáva nás to.
Uverili sme, že sa až tak veľmi nepotrebujeme. A pritom nás osamelosť pomaly zabíja.
________________________________________________________
Kto som a prečo to robím?
Som MAKY. Empatická extrovertka, evenťáčka, door-to-door sellerka, milovníčka ľudí a komunikácie, komunikačná lektorka a zbližovacia mentorka a koučka.
Naučím ťa, aby ťa zbližovanie nevyčerpávalo – ale aby si vďaka nemu rozširoval svoju komfortnú komunikačnú paletu a stával sa silnejším vo vzájomnom spojení. A skvalitnil si tak svoj život. 😉 Ak si sa v tom našiel, rezervuj si so mnou prvé nezáväzné 30-minútové stretnutie.